SEVERKA č.4/97

Z obsahu som vybral:

Tak som tu kámoško. Neviem, či pozde alebo zavčasu, okolnosti to proste zariadili tak, že je to teraz.

Ono zdá sa to úplne rovnaké ako vlani, avšak je to iná tráva, iný vzduch, iný ja. Minulé leto to osud zariadil tak, že sme boli občas spolu. Nie síce nadlho, ale predsa. Asi tak, že čo sa týka kilometrov, to bola oproti predchádzajúcemu roku len nepatrná čiastka, avšak obmedzený priestor nekonečna ponúkol iné možnosti. Ty si jednoducho chcel byť všade. Dopadlo to tak, že si bol náhodne dostihnuteľný. Tu zostala cieľavedome opakovateľná podoba. Voda, chladnúce rána, tak trochu stromy, všetko zľahúčka narušené novou koľajou od lesného traktora. Podobnosť a ustálenosť miest, v ktorej sa učíme chápať časový priestor. I keď podstata spočíva len v zmene formy, v okamihu niekoľkých miliónov rokov ide o viac. Poznáš dobre tých X prežívajúcich človiečikov, z ktorých každý jeden má snahu pohnúť svetom. Každý po svojom. Jeden vyrobí bombu, druhý napíše báseň, ďalší vypije fľašu vína a ide ďalej. Výsledok každého snaženia v nekonečne však predstavuje rovnaký efekt.

Blato zaryté v dezéne topánky. Buď to odpadne samo, alebo ho odplaví prúd lesnej bystriny. To všetko je už dávno zariadené. Výčitky zo zoťatých stromov sú zbytočnosťou. Nič nebráni tomu, aby sme sadili nové, z ktorých časom tiež zostanú pne. Ono pohyb časnosti a bezpohybová ustálenosť nekonečna sú dve navlas podobné veci, ako dva konce leta, dva konce povrazu a nespočetné množstvo hviezd v ohraničenom priestore vesmíru. Všetko vo forme prázdna ako neoddeliteľná súčasť boha.

A tak sa naučme tešiť sa na to, čo bude. V telke o pár dní ohlásia dažde, v počítačových sieťach sa objavia vírusy, nepočítajúc nastávajúce chrípkové epidémie. O pár minút sa znovu na čas rozídeme a nebudeme si nahovárať nič o ustálenosti, ktorá je počas bytia tak nádherne nedosiahnuteľná. No pokiaľ by sme aj chceli, tak len pre seba, nakoľko zlaté nekonečno je po svojom dávno zabehnuté. Nám je dovolené poobzerať sa po jeho priestore, ktorý je na lesnom chodníku, v skrehnutých prstoch, v preplnenom autobuse, vo chvíli šťastia, proste všade tam, kde sme.

Potom, keď sa tu znova zídeme, zrátame šťastie na chvíle a skúsime to od začiatku. Takže, kámoško, nezabudni - koniec leta je náš. Za rok a jeden dážď znovu tu.
Zatiaľ ahoj!

Šupák, Očová

Územia s prísnou ochranou

V druhom čísle Severky som Vás stručne oboznámil s „novým" zákonom o ochrane prírody a krajiny. Teraz by som Vám porozprával čo-to o chránených územiach s prísnou ochranou, pre ktoré platí 4. a 5. stupeň ochrany. Sú to územia, ktoré predstavujú pôvodné, alebo ľudskou činnosťou málo poznačené ekosystémy, biocentrá alebo biokoridory.

4. stupeň ochrany platí pre chránený areál (CHA) a B zónu národného parku alebo chránenej krajinnej oblasti.
Chránený areál - nebudem písať presnú definíciu, ale je to územie, ktoré je významným biokoridorom, alebo biocentrom a taktiež to môže byť územie s trvalejším výskytom chránených druhov živočíchov, rastlín, nerastov a skamenelín. Podľa 4. stupňa ochrany sa zakazujú niektoré činnosti, ako napríklad:
· voľne púšťať domáce zvieratá, najmä psy
· vykonávať športovú a rekreačnú činnosť, táboriť, stanovať a klásť oheň mimo trás a miest na to vyhradených
· zbierať rastliny, živočíchy, nerasty, skameneliny a ich časti (napr. plody rastlín)
· vypaľovať trávne porasty
· umiestňovať skládky odpadov

5. stupeň ochrany platí pre prírodné rezervácie (PR), prírodné pamiatky (PP - t.j. jaskyne, priepasti a prírodné vodopády) a A zónu NP alebo CHKO.
Prírodná rezervácia - územie, ktoré predstavuje pôvodné, alebo ľudskou činnosťou málo pozmenené ekosystémy a biocentrá. Jazykom ľudu sú to miesta, kde človek ešte nestihol zlikvidovať všetko okolo seba. Ak je takéto územie veľmi cenné, môže ho ministerstvo životného prostredia vyhlásiť za národnú prírodnú rezerváciu (NPR).
Prírodná pamiatka - tvoria ju maloplošné ekosystémy, ktorých rozloha spravidla nie je väčšia ako 50 ha. Majú kultúrny, ekologický, estetický alebo krajinotvorný význam, ako napr. skalné útvary, kamenné moria, pramene, časti vodných tokov, ponory, jazerá a rôzne iné časti prírody. Do kategórie PP patria aj všetky vodopády, priepasti a jaskyne, aj keď v teréne nie sú označené tabuľou so štátnym znakom.
Jaskyňou je podľa zákona dutý priestor v zemi, ktorý je dlhší ako 3 m a nevznikol činnosťou človeka, alebo zvieraťa (bunker, nora ...).
Priepasťou podľa zákona je vertikálna dutina v zemi, ktorej hĺbka je väčšia ako 5 m a jej šírka nie je väčšia ako hĺbka, a takisto nevznikla pôsobením človeka alebo zvieraťa (pasca na mamuta, okop pre stojaceho strelca...).
Vodopádom je útvar, v ktorom vodný tok bez toho, aby mu človek pomohol, padá z výšky väčšej ako 1 m.
Takisto, ak je určitá PP veľmi cenná, môže ju ministerstvo životného prostredia vyhlásiť za národnú prírodnú pamiatku (NPP).
V 5. stupni ochrany platia všetky zákazy, ktoré sú vo 4. stupni, a ešte naviac aj nové, ako napr.:
· poškodzovať a ničiť ekosystémy a výzdobu jaskýň a priepastí a znečisťovať ich územie
· člnkovať sa a uskutočňovať vyhliadkové a cvičné nízke lety
· pohybovať sa mimo označených miest a trás
· zakladať oheň, fajčiť, táboriť, stanovať a vykonávať inú športovú a rekreačnú činnosť okrem pešej turistiky po značkovaných turistických chodníkoch
· rušiť pokoj a ticho
· zber rastlín (aj ich častí), nerastov a skamenelín
· znečisťovať územie odpadkami
· loviť zver a ryby
· pásť a preháňať stáda hospodárskych zvierat
· zasahovať do lesných porastov, rúbať stromy a poškodzovať vegetačný a pôdny kryt
· vnášať domáce zvieratá, najmä psy
· vchádzať dopravnými prostriedkami (auto, bicykel)

Tých zákazov je oveľa viac, ale vymenoval som len tie, ktoré sú pre Vás zaujímavé, lebo nepredpokladám, že by niekto z Vás používal chemické hnojivá, alebo umiestňoval zariadenia na obranu a bezpečnosť štátu.

Ja viem, že by sa najradšej niekto spýtal, či si môže vôbec grgnúť, ale verte mi, tieto územia sú také cenné, že človek by mal len ticho prejsť po chodníku a vnímať krásu okolo seba. Žiaľ, veľa návštevníkov sa nevie vpratať do kože a mňa a mojich kolegov potom čaká nepríjemný rozhovor a udelenie pokuty. Ja len dúfam, že pri stretnutí s Vami ma čaká len vzájomné AHOJ, zalomenie palca a veselý pokec.
Prajem Vám veľa pekných chodníkov

T.S.Harry (Banská Bystrica)

Babočie leto.

Deň „babieho" leta plný slnka ťahal von ako magnet. Každý sa snažil ešte si užiť už trošku zubatého, ale predsa hrejivého slnka.

Jeho nohy, obuté v kanadách, mierili na hrebeň. Ešte predtým, tak ako to robil vždy, zamieril k ohrade s koňmi. Zostal sklamaný, neboli tam. Asi bola pravda, čo počul. Predali ich. Škoda, budú mu tu chýbať, pre neho sa stali súčasťou týchto vrchov. Podvedome siahol do vrecka, kde mal pre ne vždy cukor.

Otočil sa k hrebeňu a po chvíli už šľapal hore strmou zjazdovkou. V duchu obdivoval tých, čo sa tu v zime bláznili. Chvíľami zastal a obzeral si krajinu. Hoci to tu poznal ako vlastnú dlaň, vždy mal čo obdivovať na starom meste a jeho okolí s jazvami po dávnej banskej činnosti. Aj tej novšej, ale tá už nedýchala takou romantikou. Hore vyšiel prepotený, ale spokojný, priezračný vzduch sľuboval, že bude čo obzerať. Bolo ešte treba prejsť cez mladý porast borovice, za ktorým chodník pokračoval už po vrcholovej lúke. Tu sa začínali otvárať výhľady na jeseňou sfarbené kopce. už videl aj ten „svoj", ku ktorému zamieril. Nebol síce najvyšší, ani opradený povesťami ako Sitno, ale jemu bol najmilší. Výhľad z neho bol vždy, v každom ročnom období, za každého počasia nádherný. Tanád - z oboch jeho strán sa leskli hladiny starých tajchov. Toto bol „jeho" kraj krov šípových a zrkadiel jazerných. Nevedel, kam sa skôr dívať. Na jednej strane Nízke Tatry s Poľanou v popredí, na druhej Vtáčnik a pohorie Inovca a bližšie všade okolo Štiavnické vrchy.

Bol rád, že je sám. Zakýval všetkým tým horám a pomaly začal zostupovať po strmom chodníku dole.

Na kraji lesa bol peň, čo tu zostal po zlomenej jedli. Teraz bol vyhriaty od slnečných lúčov a on s údivom pozeral na množstvo nádherných motýľov babočky admirálskej. Jeden cez druhého nastavovali svoje krídla slnečným lúčom.

Usmial sa. Z vrecka vybral kocku cukru a na dlani ju pokropil vodou. Sadol si pod peň a čakal, či si ho všimnú. Netrvalo dlho a vyrušení krásavci sa znovu začali usádzať na svoje miesta. Jeden z nich si však sadol na jeho vystretú dlaň a po chvíľke prechádzania sa narazil na sladkú pochúťku. Začal ju olizovať svojím ohnutým sosáčikom. Chvíľu, potom odletel. Oči človeka sa usmievali. Nehýbal sa, čakal, či sa nevráti. Na jeho prekvapenie prišli hneď dva a za chvíľu ich bola plná dlaň.

Odrazu mal silný pocit, že ho niekto sleduje. Nevidel však nikoho a tak to zahnal. Aj ruka mu už začínala tŕpnuť. Pohol sa a tá farebná krása sa ľahko rozletela. Zbytok cukru položil na peň a navlhčil. Okľukou sa pobral do dediny. Chcel sa ešte pristaviť pri dvoch studničkách. Obe boli čisté a okolo poriadok. Teraz už s kľudom zamieril na autobusovú zastávku.

Na zastávke bolo zopár ľudí. Medzi nimi strapaté stvorenie v zelenom. Prišla k nemu s očami plnými údivu: „Ahoj, tak ty si živý?"

Teraz vyvalil oči on. Zasmiala sa. „Videla som ťa tam s tými motýľmi, myslela som si, že vidím lesného ducha."

Lesný Duch (Banská Štiavnica)

Predstavujeme....

T.S. Kike - Marek Velšmid - Vlastnými slovami

Narodil som sa 10.9.1973. Vraj strašne pršalo. Čínsky zverokruh mi prisúdil znamenie vodný byvol.

Písať som začal v r.1993 na vojne. Neviem prečo, ale tam som si začal uvedomovať život trocha inak. Všetko som chcel vyjadrovať slovami, no nešlo mi to a tak som sa chytil pera. Kamarátom sa to páčilo a tak som písal ďalej. Najprv, ako skoro každý, kto začne, o láske. Chcel som vyjadrovať moje pocity, a zistil som, že nie sú len moje. Či už ide o zviera, rastlinu, či človeka. Taká dokonalá harmónia. Ešte sa mi ju nepodarilo úplne vyjadriť, ale dúfam, že sa k nej raz dopracujem. Neprikláňam sa ku žiadnemu autorovi, hoci veľa básničiek, čo čítam, sa mi veľmi páči a nemusia to byť známi autori. Snažím sa písať tak, aby tomu priatelia a kamaráti rozumeli. A to je zatiaľ dôvod, prečo nepíšem inak (možno by som to ani nedokázal). Ešte musím veľa básní prečítať, aby som bol lepší a lepší. A to chce roky....

Mačka
Som zabudnutý zo dňa na deň.
    Potkla si sa a ja som ti vypadol

z vrecka.
Nezabudla si ma nechať preč.
    Ten pád ma bolel a tie rany ...
Liečim sa, no zatiaľ nemám liek.

Si zabudnutý zo dňa na deň.
     Potkla sa a ty si jej vypadol

z vrecka.
Nezabudla ťa nechať preč.
     Ten pád ťa bolel a tie rany ...
Liečiš sa, no liek zatiaľ nemáš.

Si zabudnutá zo dňa na deň.
     Potkli sme sa a ty si nám vypadla

z vrecka.
     Ten pád ťa bolí a tie rany ...
Liečiš sa, no lieku

   niet!
Ahoj!
Si zabudnutý detský sen,
   polámané špáratká
      pri zadnom reštauračnom
východe.
Si dopitá šálka čierneho čaju,
   demižón zlomeného vína,
      smiech? Prejde.
Zajtra bolo včera,
   dnes máš koniec
sveta.
Harmoni
Kráčaš po nábreží, pozeráš ako kvapka
   za kvapkou padá k zemi.
      pozeráš ako tlčú na veľký bubon
         a počúvaš ako voda syčí.
   Zakloníš hlavu a zbadáš ako ohnivá
      labuť pretrhla čiernu oblohu.
Nebo otvorilo ústa a zjedlo všetko, čo
            bolo sivé a tmavé.
      Vytiahlo dúhu a začalo zapíjať
            tmavé chumáče. Cítiš, ako ti žiarovka
               začala sušiť vlasy.
            Ty si sa zamyslel a na
               hlavu ti padol
   slon.
Dva razy bigfoot
ACH, BOŽE, to bol zase vander.
   Aj Pankrác, Servác a Bonifác plakali.
Mal som si predsa dať moje staré hladné
      kanadky (blbec, dal si bagandže).
   Ani domov sa mi nechcelo.
Niežeby som nemusel, ale mojich
   osem otlakov, na oboch foot,
      mi mávalo červenou.
Nedal som sa. Prešiel som na blikajúce
   stop. Vyhral som nad otlakmi.
Už si nikdy nedám bagandže.
      Vzali mi totiž vodičák.
Milovať
Si iba slovo. Slovo ukryté na dne jazera
      v podobe kameňa. Slovo chladné,
           drsné-teplé a jemné.
Kameň tvrdý, chladný, ukradnutý z ničoho.
      Si iba slovo. Slovo-hlavolam,
            slovo,
   uväznené v Rubikovej kocke.
Veľa krát pocítiš, ako ti prudko odtrhne
      kúsok srdca.
   Pamätaj!
      Je veľa tých, čo ho často vraveli
a dnes im už nemá z čoho odtrhnúť.
      Je veľa tých, čo ho často vraveli
          a dnes sú radšej

nemí.
Takí sme
Bolo nám teplo a tak
prišli veľké hlavy a
naštiepali atóm do pahreby.
Rozdali lízanky a my sme ticho
pozerali ako rastú
  muchotrávky a stúpa

  teplota čistého svedomia.
Zaplatené, zabudnuté dni,
zmrznutý bezdomovec
     hladujúce dieťa.
        „Majstrovské dielo"
Dielo zloby a chamtivosti,
      dielo, ktoré vyhrieva vesmír
smútku.
Ľudia, buďte aspoň ako zvery!

z Kikeho vlastných slov a jeho samozbierky

„O kom, o čom (alebo ako tak?)"

1/97 2/97 3/97 4/97

Stránku vyprodukoval D'Ady