Mračná sa trhajú. Pomaly a s istotou miznú ako cukrová vata v rukách šťastného a umazaného chlapca. Milujem slnko, ale tento krát ma priam rozčuľuje. Je škodoradostné. Vychutnáva si moju bezmocnosť.
Kvôli neutíchajúcemu celonočnému dažďu sme ráno zrušili plánovanú akciu. Nemá význam premočení sa brodiť v blate. Kto mohol vedieť, že sa to v krátkom čase zmení. A teraz, presne dve hodiny po zrušení akcie si Oskar posmešne nakúka až na dno mojej duše. Vysmieva sa mi. Je čoraz odvážnejší. Mohlo byť nakoniec celkom fajn. Zbytočné horekovanie.
"Aspoň sa tu teraz nevytŕčaj! Radšej zalez za tú svoju mračnovú perinu a neprovokuj." Otáčam sa mu namosúrená chrbtom. Hnevám sa! Čo hnevám, ide ma priam rozhodiť od hnevu. Také podrazy sa predsa nerobia ani najväčšiemu nepriateľovi. Očami premeriavam slnkom osvetlenú miestnosť. Ešte aj zrniečka prachu sa tešia nádejnému slnečnému dňu. Spokojne si poletujú vzduchom a sadajú na moje včera dôkladne poutierané a preleštené predmety. Tak som sa včera snažila a čo z toho mám. Sledujem, ako roztancované zrniečka prachu sadajú na cancák uložený na čestnom mieste v poličke. Jedine to mi môže trochu pozdvihnúť náladu. Beriem ho pod svoju ochranu. Rukou pretieram v tieni už neviditeľné drzé a všadeprítomné roztancované čiastočky prachu. Prsty sa s láskou vbárajú do jemných, toľko krát pohladených strán plných spomienok, ktoré sa zakaždým vyplavujú na povrch. Tu som prvý krát nastupovala na raft. Počujem ozveny hlasov v skalách. Tu sme sa stretli v lese s trampami. Nakoniec bolo veselo. Tu sme mali stretnutie s priateľmi. Hralo sa na troch gitarách a veselosti nebolo konca-kraja. Ďalšia strana prináša spomienku zo strachu počas lezenia po rebríkoch. V duši som sa modlila, aby to už bolo za mnou. Tu bolo asi najlepšie. Je tu plno trampov. Fakt na tej fotke nikoho nepoznám, ale vystihuje tú pravú atmosféru. Má v sebe myšlienku. Vydarila sa mi. Počujem vravu, zvuky gitár, praskot ohňa i šteklivosť lúčov zapadajúceho slnka. Zaujímavé, ten chlap mi hľadí priamo do objektívu. Ani nevie, že je v nejakom cancáku, u nejakej baby. Je celkom fešný. Na hlave čierny širák, zelená košeľa, na rukáve asi domovenka. Ale nieje to poriadne vidno. Postavy sú malé. Za ním je mladá žena. Za ruku drží dieťa, asi je to dievčatko. Šťastné to dieťa. Chcela by som byť na jej mieste. Vychutnávať si chvíle s trampami od malička. No podľa jej výrazu tváre sa zdá, že má asi iné starosti. Určite jej rodičia nevyhoveli v jej požiadavke. Z toho stanu oproti trčia čiesi nohy. No to som si ani predtým nevšimla. Keby som bola tam, mám šancu to zistiť. Stačí pozrieť do stanu. No takto sa to už nikdy nedozviem. To je na fotkách čarovné. Uväznia realitu, ktorá sa nikdy nezopakuje. Je to krása chvíle.
Drastický zvuk, za bežných okolnosti príjemnej melódie, môjho telefónu ma navracia do reality, od ktorej som bola pred sekundou na míle vzdialená. Fotky na stranách cancáku sú v okamihu prilepené na seba, zadok odlepený od kresla a po stlačení toho správneho tlačítka sú myšlienky rovnými nohami v realite.
"Prosím. ...... Kedy?..........Na budúci týždeň? Dobre. Zistím spoje. .... Stretneme sa pri vlaku?.......Spoznám ťa?......Dobre. ....Tak ahoj!"
Telefón putuje do poličky aj s cancákom. Už nie je tá správna atmosféra pokračovať v úvahách. Je tu nová realita. Som znova naštartovaná. Oskarovi ukazujem dlhý nos. Tento krát ma nezastavíš. O týždeň vybabrem ja s tebou.
- - -
Poučil sa Oskarko. Je pre istotu v správny čas na správnom mieste. Jeho práve prebudená hlava sa odráža v oknách prichádzajúceho vlaku. Aspoň pre istotu znásobuje svoju prítomnosť, aby ma uistil, že dnes mi bude pre istotu v pätách. Je zvedavý, kam idem. Ale to neprezradím, nech sa potrápi. Temná hmla sa mu ešte motá popod lúče, ale to nie je môj problém, a tak s hlbokým nádychom čerstvého ranného vzduchu nastupujem do vlaku. Hurá na západ. Spoznať nový kraj, nové lesy, nových ľudí. To prvé prekvapenie asi bude hneď na konečnej tohto vlaku. Spoznám ho? Môj známy z časopisu. Dúfam. Viem už o ňom všetko, ale ešte sme sa nestretli. Potykala sme si cez telefón aj s jeho manželkou. Stretko má premiéru. Vlak ukončuje svoju púť. Pohľadom z okna sa ubezpečujem o Oskarovej vernosti. Už mám však plnú hlavu iných myšlienok. Na stanici je zvyčajný frmol. Zvítavanie sa mieša s rozlúčkou. Radosť nad príchodom vlaku s nervozitou nad tým, ktorý už mešká viac ako dvadsať minúť. Takmer všetko je v pohybe. Hľadám oporný bod. Mal by mať podobu trampíka. Zdá sa, že môj pohľad našiel svoj terč. Niekoľko metrov odo mňa sa o stĺp plecom opiera tramp s čiernym širákom a k nohe sa mu túli ueska. Všetko naokolo zaniká. Stráca pre mňa význam. V podvedomí sa mi do uší tlačí harmoniková melódia miešajúca sa so sykotom parnej lokomotívy. Pocitová historická momentka divokého západu. Tramp je však reálny.
Práve sa vystrel, zodvihol zo zeme uesku a blíži sa k vlaku. Intuícia vraví: "Je to on." Ruky sa zodvihli, palce navzájom pozdravili zalomením. A ústa prezradili prezývky udelené trampským svetom.
"Ideme?"
"Ideme."
Cesta lesom pod Oskarovým dohľadom bola príjemná. Rovnaká krvná skupina umožnila dokonalý komunikačný kanál. Spomenula som si aj na svojich priateľov z východu. Oni by povedali: "Mali ostrambané jazyky." Po nejakom čase stany zaujali svoje miesta pri ostatných na potlachovisku. Konečne je čas na oddych. Vôňu lesa dopĺna vôňa kávy. Pravej trampskej. Spomenula som si na svoj poklad, ktorý ma doprevádza a využívam siestu na to, aby som sa ním pochválila. Podávam kamarátovi cancák. Zajtra mi doň niečo vpíšeš na pamiatku. Zaujalo ho to. Listuje stránku za stránkou. Mňa to hreje na duši takou intenzitou ako Oskarove lúče, ktoré mi pohládzajú tvár. Som proste šťastím na výslní. Mojich niekoľko sekúnd šťastia a slávy naruší zopár slov.
"To si fotila na CS potlachu, však?"
Hľadám na chvíľu stratené nitky kontaktu s realitou, ale oči oslepené lúčmi nevidia ešte dosť dobre.
"Čože?"
Kamarát mi posúva cancák bližšie a pritom ukazuje na fotku. Zaujato si prezerám už mnoho krát preštudované fotky. Prst sa dotýka fešáka v čiernom širáku, za ktorým je žena asi s dcérkou. Tak to som ja. A toto je moja žena s dcérou. Pri zodvihnutí zraku smerom k tvári kamaráta mi hlavou preletí mnoho myšlienok nesúcich filozofickú úvahu na tému náhod života.
A toto je jedna z nich.