Prívetivá i krutá. Tatranská magistrála, kráľovná vysokohorských behov. Láka ma niekoľko rokov. Zároveň vzbudzuje rešpekt.
Predsa však prichádza deň, keď stojím na jej štarte. September 1993. Nádherné babie leto. Náskok pred súperkami získaný v úvodnej časti medzi Štrbským a Popradským plesom i solídny výbeh do sedla pod Ostervou mi dovoľuje po skalnom chodníku vedúcom k Batizovskému plesu a Sliezskemu domu miestami i kráčať. Po kývajúcich sa kameňoch bežecký pohyb natrénovaný nemám. Veď v takejto vysokej nadmorskej výške bežím prvýkrát. Smerom do Smokovca dostávajú najviac zobrať členky. Dôležitá je trvalá sústredenosť na trať. Len nezakopnúť o vytŕčajúce skaly a korene stromov... Príjemná atmosféra v cieli umožňuje zabudnúť na únavu i dĺžku trate (22km). Magistrála? S prívetivou tvárou. Dnes určite.
Dokáže však byť aj iná. September 1994. Opäť krásne babie leto. Žiaden náskok z úvodu trate, aj keď očividne bežím rýchlejšie ako pred rokom. Súboj so súperkami plece pri pleci. Stále na plný plyn. I po skalách v najvyšších výškach. Prichádza však osudná zákruta, za ňou rodina s deťmi a... Môj pád do kosodreviny. Tvrdé pristátie na kľúčnej kosti a stehno pruhované ako zebra. S pásmi krvi. Bojujem však ďalej. V cieli výrazné zlepšenie osobného rekordu a potešujúca druhá priečka v absolútnom poradí žien. Ale len dočasne. Úsmev ma prechádza pri slovách hlásateľa vyslovujúceho v závere moje meno. "A v kategórii nad 30 rokov bežala jediná pretekárka (moja maličkosť)." Prichádzajú myšlienky typu "Načo toľké sebaprekonávanie?" Alebo "Veď som celkovo druhá, prečo som oddelená od mladších? Vytesnená na perifériu, hoci takýto výkon by brali i niektorí muži všetkými desiatimi..." Nuž, kategórie nepustia. Rodičov si nevyberáme a ani dátum narodenia. Čo už? Poučenie, že o rok si vek súperiek a triedenie podľa kategórií treba "vypátrať" ešte pred štartom. Stačí však pohľad z inej strany - môj "pobyt v kosodrevine" mohol dopadnúť i horšie. Takže sa vlastne môžem tešiť...
Nie každý septembrový deň je nádherné počasie a slnečná magistrála. Rok 1996. Pred štartom upozornenie na sneženie vo výškach a výrazná zmena trasy. Skalnatý úsek nad kosodrevinou vynechaný, úvodné časti trate presmerované na asfaltovú cestu zo Štrbského Plesa do Tatranskej Polianky. Som oblečená teplejšie. To mi však čoraz viac prekáža. Čo to bol za planý poplach? Veď ja počas behu necítim chlad, skôr opak je pravdou. A tak na kontrole v Tatranskej Polianke vyzliekam čo môžem a vrchné vrstvy oblečenia odovzdávam organizátorom. Ostávajú mi iba tenučké elastické tepláky a tričko s krátkym rukávom. Teším sa, že konečne sa zbavujem zbytočnej záťaže.
Smerom na Sliezsky dom sa ochladzuje. Mrholí. Ohlasovaný sneh sa i stáva skutočnosťou. No čo už? Kopec snáď zahreje a zo Sliezskeho domu do Smokovca vari už nejako zbehnem. Trúfalosť? Chlapci z Horskej služby na kontrole pri Sliezskom dome ma balia do deky a nechcú pustiť pokračovať ďalej. Ja som však neprišla vzdať! Presviedčam ich o svojich schopnostiach dobehnúť. Po mojom opakovanom naliehaní nakoniec povoľujú. To však ešte netuším, že ma čaká ďalšia obchádzka. Zmena trasy smerom na Hrebienok a až neskôr po modrej značke do Smokovca. Stonásobne ľutujem vyzliekanie v Polianke. Prečo som si nevzala aspoň deku od chlapcov z Horskej služby pri Sliezskom dome so sebou? Istotne by nebola záťažou... Určite by som v nej nejako došla. Áno, doslova došla. Už to nie je beh. Kĺžem sa po ľade, niekedy mi naň primŕzajú prsty na rukách. Keby som mala aspoň rukavice... Keby... Nie, tu už nejde o športový súboj. Mne ide "o krk" - o pľúca, hlavu, celé telo. Predbiehajú ma pretekári, ktorí mi doteraz na chrbát ani len nedovideli. Len dôjsť! Len dôjsť! Ešte koľko? V hlave mi víria všelijaké myšlienky. Prvá z nich smeruje k sedemročnému synovi. Potrebuje ma.... Posledné minúty pred cieľom trate mi pripomínajú večnosť, pár stovák metrov je ako ultramaratón. Peklo prežívam v tichu samoty. Len sa nevzdať! Nie, nevzdať! Pokračovať v pohybe vpred, hoci slimačím tempom. Prichádzam posledná zo všetkých. Pre mňa je to však víťazstvo. Najdôležitejšie v doterajšom živote. Víťazstvo prežitia.
O desaťročie neskôr. Nie som spisovateľkou v maratónkach, hoci túžba by aj bola... Čas, žiaľ, zatiaľ nedovolí. Snáď neskôr. Možno na dôchodku... Stále však lákajú ma hory. S batohom, ak je to nutné. Radšej však bez neho. V tréningovom bežeckom tempe relax v tichu, spokojnosť so sebou. Víťazstvo i ocenenie v súťaži teší, dopredu ma však paradoxne posúva poučenie z neúspechov, prehier a nesprávnych rozhodnutí. Snaha v budúcnosti chyby neopakovať a situácie typu "Už to nikdy nechcem zažiť".
Hory vedia byť krásne, pobyt v nich je balzamom na dušu. Stačí však krátka chvíľka nepozornosti, či ich podcenenia. Vtedy sa prejavuje ich odvrátená tvár.
Je pre mňa umením i šťastím zároveň vedieť nájsť s nimi vhodnú
symbiózu. Ich Veličenstvo Hory verzus moja maličkosť. Moja opakovaná túžba
po symbióze.
A tak stále snívam svoj sen. Sen o jej hľadaní.