LSS - Literárna súťaž Severky
3.miesto v kategórii "próza"
V DIALI ZA HORAMI STOJÍ CHAJDA MALÁ... (Jana Matzová -Amazonka)
Slnko s ospanlivými očami sa pre dnešok naposledy pozerá na nádherný kraj, plný lesov a lúk. Konáre stromov mu pomocou vetra nostalgicky mávajú, čo vyplašilo vranu a tá so škrekotom opustila špičku smreka. Preľaknutá srna sa pre istotu schovala do húštia, keď sa tu zrazu ozval tlmený, ale priam hurónsky smiech. O chvíľu bolo znovu ticho. Len v rodiacej sa tme zablikalo niekoľko očí drevenej, pritom poschodovej chatky, neklamný dôkaz toho, že nie je opustená.
Sliepňajúce sviečky poskytujú dostatok svetla, aby trampíci rozoznali svoje karty. Trampčatá sedia na vrchnom poschodí postelí ohryzujúc údené rebierka u obeda a svojimi strapatými šticami pripomínajú neandertálcov, alebo aspoň prípad pre sociálku. No, sú proste chutnučkí. Gitarová lady, Kaťa, ladí svoju gitaru a pre všetkých prítomných trampov ženského rodu je vyhlásený zákaz motať sa v kuchyni. Hotový raj na zemi. Z produkcie chlapskej kuchyne tak vychádzajú gurmánske originály. Nápojový lístok je rovnako zaujímavý. No môže sa niekto pochváliť tým, že pil Šodó, alebo jedinečný nápoj Hriatô ? Licenciu na výrobu tohto nápoja a výnimku zo zákazu pohybu okolo hrncov má v tomto prípade Paja. Odborníčka na hriatô.
Hlboko prežívam každú minútu prežitú v tejto chate bez elektriny, vody, obklopená priateľmi a spokojná na duši si líham po polnoci na vrchol jednej z dvoch poschodových postelí, o ktorú zjavne nik neprejavil záujem. Horolezeckým výstupom končím tesne pod stropom a v tejto chvíli je mi všetko jasné. Je tu hic ako v saune. Držím sa statočne a s predstavou o rozpálenej pláži, na ktorej som nikdy nebola, usínam. Uprostred spánku ma budí hrozný škrekot. To snáď nie je možné, nočná služba si na spestrenie pustila starý tranzistor, z ktorého znie opera a službukonajúci chrápaním konkuruje. V polospánku si predstavujem náročnú cestu dolu z postele, slávnostne zastavujem to protivné rádio a zaspávam od únavy. O chvíľu mi kvílivý zvuk prerezáva ušné bubienky. "Niééééé", kričí moje vnútro a dáva telu signál na vztyk, či sed na posteli. Vtom - tresk hlavou o nízky trám pod stropom. Tak, teraz určite nezaspím a predstava o ceste nadol sa stáva skutočnosťou. Nohami trilkujem vo vzduchu, aby som našla schodíky z postele. Sláva, som dole. Počítam spiacich. Sedem ľudí z dvadsiatky. Všetci ušli na poschodie, kde je viac miesta na spanie na zemi. Tak získavam prehľad kto kde v tejto miestnosti spí a pokračujem na výprave k tranzistoru. Beda, vybliakuje si hore na kredenci, kam ja nedočiahnem. S úľavou nájdem stoličku, ale problém, tá "ľabžibudka" (pekný nárečový význam pre rádio, však ?) nejde zastaviť. Má len jedno koliesko, aj to len na hľadanie staníc a pri zmene staníc sa ku kvíleniu pridávajú aj iné praskotavé zvuky. "Mám vybrať z neho baterku, či ho tresnúť o zem?", uvažujem polohlasne. Unavený mozog však nájde iba jediné riešenie. Zasúvam ho medzi hrnce, reproduktorom obráteným k stene. Na moje prekvapenie, trochu to pomáha a z rádia už počuť iba jemné pianko. I chrápajúci strážca ohňa v peci už chrápe kľudnejšie.
Spokojná na duši sa znova škriabem do svojej sauny, šťastná, že pre dostatok tepla nie je nutné použiť starú vojenskú deku, ktorá viac škriabe ako hreje. Takto posilnená pozitívnou myšlienkou o chvíľu zaspávam. Ale nie, už počujem prvé hlasy ránovstávačov. Preboha, veď ešte len svitá. Ja, človek, ktorý hľadá na všetkom len to pozitívne, sa utešujem, že aspoň môžem v plnej miere vnímať romantiku prebúdzajúceho sa rána na chate. Tá romantika je však nadmieru hlučná pre absenciu dverí z izbičky do kuchyne. A tak blažene, v polospánku, vnímam vety, uštipačné poznámky a humor chlapov, čo vstali, aby prikúrili do pece, nanosili vody na čaj a umývanie riadu z večere.
Počujem i sťažnosti: "Kde je ten Fero, už mal nastúpiť do služby v kuchyni!" O chvíľu znova: "Asi ho treba zobudiť, to nie je možné, aby vylihoval spolu s babami!" Hromžiace slová bolo počuť čoraz bližšie a ja v polospánku uvažujem, kde toho Fera hľadajú, veď keď som v noci robila prieskum, spali v tejto miestnosti iba deti a ženy. Nezostalo však iba pri slovách, ale veľká medvedia ruka sa pricapila na môj útly bok a rozkývala ma ako tajfún krehkú lodičku na mori: "Vstávaj čudák, už si mal byť v kuchyni."
Hneď mi bolo všetko jasné, Fery - zhodou okolností i budiaci bol rovnakého mena, iba odhadol, kde Fero spí a samozrejme, že zle.
"Dobré ráno", zahlásim dokonale prebudená, "ďakujem za milé prebudenie, ale Fera treba hľadať inde." Šokovaný kamarát ma začal chlácholiť a ospravedlňovať sa, ale kuchyňa už burácala od smiechu. "Ja byť Ferom, tak ti za také prebudenie v živote ani ruku nepodám!"
Zívajúc prežijem nasledujúci deň vcelku výborne. Krásna túra po okolí, spoznávanie nových, zaujímavých ľudí, čo prišli na stretnutie pod Kloptaň. Večer mi však dáva novú šancu. Popri veselej vrave, tónoch gitary a smiechu počujem ešte niečo iné.
"Ticho!", vyzývam ostatných.
"Chŕŕŕŕŕŕ, chŕŕŕŕŕ." No jasné, môj ranný budíček si veselo spí. To je výzva. Prítomní ma nabádajú k pomste. Capím teda rameno spiaceho svojou malou rukou, snažím sa ho rozkývať ako tajfún lodičku, ale výsledok má silu vánku, takže to skúšam znova. Spiaci mal však asi príjemný sen, lebo sa zobúdza s úsmevom na tvári a pri pohľade na mňa sa usmeje ešte viac. Nedokážem byť pri tom nežnom pohľade krutá, a tak sa zmôžem iba na vetu: "Ferko, vstávaj, nemáme si s kým vypiť." Dodávam však: "A sme si kvit, Feričko!"
Nasledujúca noc bola pokojná a ja som sa prebudila až na vôňu praženičky, akú nepodávajú ani v tom najhviezdičkovatejšom hoteli. Vylákala na oblohu i ranné slnko, ale jemu sa, žiaľ, nezvýšila ani odrobinka. Hustými mrakmi prejavilo svoju nevôľu, ale čože nám už môže pokaziť tú dobrú náladu.