SOBOTNÁ CHVÍLKA POÉZIE PRE MIERNE POKROČILÝCH (Pavol Benža - Bača)
- Dôležité upozornenie pre rodičov, ktorých deti by mohli čítať nasledujúci text:
V nasledujúcom texte sa môžu vyskytnúť vulgarizmy, ohrozujúce mravnú výchovu.
- Odkaz pre puritánov.
"Třeba se divíš, že užívám taky sprostejch slov. No dobře - ale pro mě už to nejsou sprostý slova. Jsou to jenom slova, který lidi často říkají, voni s nima nemyslej nic zlýho."
John Steinbeck - Hrozny hněvu
Šli sme na vander. Normálne, ako sa chodí, v sobotu ráno a bolo nás päť, čo zase tak bežné u nás a v dnešnej dobe, už vari ani nie je.
Ale inak ako vždy. Zišli sme sa na nádraží, prišiel vláčik, usadli sme, niekto vytiahol flanderu s "domovinou" na báze etylalkoholu, tí čo nestihli poraňajkovať, vylovili žvanec.
"Kurva, ja sa na to vys... !", zhúkol Kebab, keď sa mu otvárač, miesto do konzervy, zaryl do ruky, ale potom sa zbadal a zabrzdil, i keď - priznajme pravdu - trochu neskoro.
"Nenadávaj, blbe, sme vo vlaku a nie na pastvinách!"
"No ale keď ten pos... poondiaty otvarák ... ja viem. Kajám sa."
Ponúkol som mu ošetrenie, lebo mi Ježíšek daroval novú lekárničku, ale poslal ma do ... no niekam a radšej sa napil totej slivovice, čo tu kolovala, vraj na vnútrožilnú dezinfekciu.
"Nechceš, nechceš, nechaj. Ja chcem.", a dezinfikoval som "intus" aj ja.
Konečná. Teda pre nás, naša, malokarpatská. Vystupujeme. Čaká nás celodenný pochod. Všetci sú perfektne pripravený na náročný deň - kondične aj výstrojom, takže nás všetkých šokuje, ako sa mohlo stať, že sa Pedrovi pri zoskalovom zoskakovaní vyvliekol z pracky pravý nosný popruh od batohu a ten ostal visieť na tom menej lajdácky upevnenom a na lavom ramene. Pochopitelne majitel zareagoval pružne a pohodovo, teda príslušným slovným doprovodom.
Pri pohybe v náročnom teréne a drsných podmienkach "nedostupných" malokarpatských roklín nie je o mimoriadne príhody nikdy núdza. Raz jeden zakopol a ustlal si pod vlastným báglom, potom si iný môže pri zhadzovaní iného bágla zabudnúť najprv rozopnúť bederák (z čoho vypramení trebárs taká ludová múdrosť, ako: vidzíš trúbo, keby sis zebral usárnu, tak sa ci to nestane), prípadne sa dá zistiť, že flák slaniny počas presunu svojvolne opustil pridelený igelit a premazal cancák aj so spacákom, alebo tradične z držiaku vyvadený ešus dôkladne zaleje pracne vyrobený minioheň (hlavne, že som, kretén, varič nechal doma, nech zbytočne nezaťažuje) a nakoniec ti môže pri romantickom poobednom zapalovaní cigára trieskou padnúť jej zuholnatený koniec do hrnka s kávou (uff ... no comment .. radšej).
Stresová atmosféra takto pomaly hustne, a keď je tých pičíkokotovakuriev skutočne už privela, ozve sa duchom najkrehkejšia Rika, a to pekne nasr… naštvane:
"Nemôžte s tým už dnes konečne prestať? Musíte v každej vete nadávať a hrešiť? To sa už nedokážeme baviť ako normálny ľudia?"
"Ale no táák, notak, že seš ty dneska nejaká podráždená … že ty si si už dávno nezašu…"
"Ticho! Sklapni, drž už prosím ťa zobák!", zastalo sa Riky druhé nežné pohlavie, teda Mirka. Fakt sa to už nedá počúvať. Keď sme vonku s deckama, tak ste všetci normálni. Za to teraz ako vymenení. Ríka má pravdu!"
"Ale šak o nic nejde. Sem tam sprosté slovo."
"Ide! My to musíme počúvať."
"Ale no bóóóže, sa nepos…"
"Stop! Nápad. Kto bude chcieť zahrešiť, musí to vložiť do verša."
"Ale nejdeš nekam do p…"
"Tak nie! Keď si nedáte povedať, tak odteraz zákaz akýchkoľvek vulgarizmov! Úplný! Básniť povolené."
"Ja ťa móžem …"
"Nemôžeš!
Jelene sa pasú,
Naplníme kasu.
Kto ešte raz zahreší, dá do spoločného banku dvacku. Večer to v saloone vhodne investujeme. Kto je proti a kto za?"
Bolo nás päť. Súhlasili tri ruky, z toho obe nežné, dámske. Proti som bol ja (poznám sa, často mi z huby kadečo uletí, človek pritom vari ani nechce), no a samozrejme prasník Kebab, ktorému je tento spôsob komunikácie, hodný dláždiča veterána, vlastný. Dvaja proti trom. Boli sme prehlasovaní. Čakal nás pre zbytok dňa proces sebazušlachťovania po stránke výrazovej.
Makalo sa ďalej. Makalo akože šlapalo. Šlapalo sa a ja neviem, či to volajako záhadne s tým všetkým súviselo, alebo sa nám patron tulákov rozhodol ulahčiť cestu k pokániu, fakt ale je, že od nášho hlasovania akoby sa všetky nehody a záporné príhody začali diať niekde inde niekomu inému, takže vlastne k nejakým prejavom negatívnych emócií ani nebol dôvod. Iba raz sme poblúdili, čo nikdydoterazpoetický Pedro (!) okomentoval dielkom:
Motáme sa v húštine
kto je tomu na vine?
Dlho značku nevideli
Máme teda, čo sme chceli.
Na poetovi pristali tri udivené pohlady, iba Mirka sa robila akože nič, akože normálka, očividne spokojná sama so sebou a s nastálou situáciou, ale aj tak sme jej to neverili. Od Pedra by to nikto nečakal, ani ona. Ovšem ocenenie sa mu dostalo od Riky:
Jak ten život krásny, keď nám Pedro básni.
Že sa Pedro zbláznil, no budiž. Dievčence sú trebárs poeticky založené, v poriadku. Ale že začnem magoriť ja a Kebab ... no panáka rumu by sme na to ešte ráno nestavili. Človeka až zaskočí, aké netušené možnosti dokáže v hĺbke svojej osobnosti za priaznivých podmienok objaviť. Teda, nie že by sme boli niečo ako literálno - recitačný krúžok na výlete, ale keď už niekto niečo chcel, obyčajne sa to rýmovalo. I keď trebárs len primitívnym:
Je to trapas, nemám kompas ...
... ale rýmovalo. Človeku dokonca týmto sbôsobom zbytok dňa, a teda aj cesty akosi rýchlejšie ubieha, pravdepodobne tým vložením nového, netradičného prvku. Ale nový netradičný prvok na ktorý ešte nie sme zvyknutý, aj akosi viacej vyčerpával, i keď skorej ducha, než telo. V cieli cesty , teda v lokále jednej, na kopci usadenej dedinky sedíme zmorený za stolom a zamyslene hladíme do piva. Krás prírody má každý plné zuby, teda skôr lyrických rečí o nich. Tentoraz sa prvý, doteraz najzadumanejší, ozval Kebab, ktorý kupodivu stále nepreladil na normálne vyjadrovacie prostriedky, len obsahovo sa vrátil k začiatkom:
Keď myslím na piča,
Stojí mi jak tyča.
Udivene po ňom pozrela iba ženská sekcia. Samčí zbytok spoločnosti, pozorujúc chladným pohladom Kebaba, ako vstáva a objednáva pri pulte päť fernetov, konečne pochopí, že sa pol dňa správala absolútne neprirodzene, čo by ani tak nevadilo, ba dokonca bolo príjemným spestrením, ale že toho neprirodzena bolo až neprirodzene príliš, a tak prirodzene treba tento stav jemne sprirodzeniť, i keď to nemusí byť zase hneď hrrr všetko znormalizované do vulgárnohulvátskeho štandardu. Proste Kebab na to kápol a určil nový smer ďalšej komunikačnej tvorivosti:
Je to, kurva, nuda,
keď nekydá huba!
Dievčence sa síce smer, ktorým sa ubrala naša ďalšia tvorba, aby objavila nové - doteraz netušené obzory, snažili bojkotovať, ale keď im bolo vysvetlené, že sa vlastne vraciame k ich pôvodnému návrhu, ktorý vôbec nebol rozvinutý, a že takto teda nie, to nejde zostať stáť na jednom mieste, treba sa vyvíjať, lebo po románskom období prišla gotika, ba dokonca aj renesancia a baroko a ... , pochopitelne všetko veršovane, a tiež za pomoci niekolkých ďalších panákov, no skrátka sa pozvolna a nenásilne prispôsobili. I keď, tiež pochopitelne, svojím nežným krehkým ženským prístupom, ktorý bol umelecky o niekolko tried vyššie nad tým naším - neotesaným a hrubým. Vlastne pôsobil na nás tak volajako káravo a ich vulgarizmy ... No nebudem to už naťahovať, s pribúdajúcim časom a promile sme boli umelecky dokonalejší a dokonalejší ... a sprostejší a sprostejší.
Asi dva týždne po tomto bláznivom vandri som dostal velkú obálku. Od neznámeho odosielatela. Teda ... mne neznámeho. Vnútri na počítačovej tlačiarni vyvedená zbierka nevalnej poézie, plnej výrazov, za ktoré by sa možno hambil aj Charles Bukowsky. Jasné, že mi tie verše boli dôverne tento, povedomé, len mi vôbec nebolo jasné, kde sa vzali v tej obálke, a vôbec, kde sa vzala na tej obálke moja adresa. Až na poslednej stránke bol rukou dopísaný doprovodný text, ktorý všetko vysvetloval: teda ako že si asi nebudem pamätať, ako som pri pulte vtedy a vtedy dával na seba korešpondenčný kontakt a za päť vodiek dotyčnému predal autorské práva na našu tvorbu pri stole, a že sa ospravedlňuje, ak by boli vyskytnuté nejaké prípadné odchýlky, lebo nestačil všetko v tom našom tvorivom frmole zapisovať tak, ako sa prednášalo, a inak že nech si z toho velkú hlavu príliš nerobíme, ide vlastne len o recesiu. A tiež bol férový a pripísal na koniec svoju adresu.
Dlho som nad tým nerozmýšlal, Päť telefonátov a jedna písomná pozvánka do jednej hospody za dva týždne. A gitary so sebou, tento večer bude bez poézie! Tej, recitovanej ...